Thomas Hobson vlastnil začiatkom 17. storočia v anglickom meste Cambridge veľkú stajňu s koňmi. Keďže mal v stajni približne štyridsať koní, potenciálni zákazníci predpokladali, že ak budú potrebovať koňa, budú mať maximálnu možnosť výberu. každému potenciálnemu zákazníkovi však Hobson povedal, že si môže prenajať koňa v boxe, ktorý je najbližšie k dverám, alebo si nemôže prenajať žiadneho. Tento prístup umožňoval Hobsonovi zabezpečiť, aby žiadny z jeho koní nebol nikdy nadmerne využívaný. Zároveň mu však umožnil kontrolu nad klientelou.
Henry Ford Hobsonovu voľbu veľmi účinne využíval. V roku 1908 vytvoril svoje inšpirované „auto pre masy“. Jeho podiel na trhu sa nesmierne zvýšil. Potom v roku 1913 zistil, že čierna farba schne rýchlejšie ako akákoľvek iná farba. Čierne autá sa dali vyrábať rýchlejšie, a preto boli ziskovejšie. Preto od roku 1914 zrušil všetky farebné varianty svojich populárnych automobilov Model T. Odvtedy hovoril: „Každý zákazník môže mať auto v akejkoľvek farbe, ak je čierne.“ Podobne ako pán Hobson získal kontrolu nad svojimi zákazníkmi tým, že minimalizoval ich možnosti výberu.
Tu je dôležité si uvedomiť, že ani pán Hobson, ani pán Ford nemali možnosť zaviesť takéto obmedzenia, keď začínali svoje podnikanie. Až keď si zabezpečili významný podiel na trhu prostredníctvom voľného trhu, mohli tento trh urobiť menej voľným.
V tom vidíme dôležitý aspekt koncepcie vlády. Spojené štáty začali ako republika, ale rýchlo sa zmenili na demokraciu, potom sa časom zmenili na kvázi kolektívnu demokraciu a teraz rýchlo prechádzajú na plne kolektívny štát. Nie je to však nová myšlienka ani nová snaha. Približne pred 2400 rokmi prišlo Grécko s myšlienkou republiky – štátu, v ktorom bola sloboda voľby jednotlivca prvoradá. Zákonov bolo minimum a pokiaľ tieto základné zákony dodržiaval, mohol si robiť, čo chcel.
Staroveký Rím bol rovnaký. Po stave prosperity v dôsledku rastúcej výroby sa vytvorila republika, ale čoskoro sa degradovala na demokraciu, neskôr sa stala impériom a potom nastal kolektivizmus.
Vzorec je rovnaký. Produktivita vedie k prosperite, ktorá vedie k nárastu individuálnych práv. Národ potom dosiahne vrchol, pokiaľ ide o osobnú slobodu. Potom sa začína úpadok, keď demokracia pomaly nahrádza individuálne práva. Demokracia znie dobre, pretože sa prezentuje ako „vôľa väčšiny“. V skutočnosti je to však len tenký koniec klinu.
Thomas Jefferson povedal: „Demokracia nie je nič iné ako vláda davu, kde päťdesiatjeden percent ľudí môže odobrať práva zvyšným štyridsiatim deviatim.“
V každej krajine sa demokracia zdá byť blahodarná, ale otvára dvere kolektivizmu.
Ako je to však možné? Prečo je po viac ako storočí dôsledného a očividného zlyhania kolektivistických štátov stále možné, aby čašníčka z New Yorku držala fotografiu Karla Marxa a bola zvolená s výrazným náskokom pred liberálnym kandidátom?
Odpoveď spočíva v Hobsonovej voľbe. V prvobytných časoch rozhodoval kráľ. Žiadna voľba neexistovala. Demokracia však priniesla ilúziu voľby. Odvtedy je možné zrušiť viac práv a zaviesť väčšie dane ako kedykoľvek predtým, ak obyvateľstvo verí, že jeho zhoršený stav je výsledkom osobnej voľby. A najväčším zdokonalením tohto procesu je vždy ponúknuť dve (a len dve) „životaschopné“ možnosti. Všetky ostatné možné voľby sú mimo akejkoľvek reálnej úvahy.
Henry Kissinger sa počas svojej kariéry sprostredkovateľa moci (v slušných kruhoch nazývaného „diplomat“) stal majstrom v tom, že vždy ponúkal len dve možnosti. Či už išlo o zničenie Sovietskeho zväzu, alebo o Armagedon, alebo o inváziu do juhovýchodnej Ázie, alebo o koniec demokracie vo svete, pán Kissinger neskôr vo svojich knihách priznal, že Hobsonova voľba bola jedným z najmohutnejších nástrojov v jeho súprave nástrojov na dosiahnutie úspechu v jeho cieľoch.
Často sa hovorí, že „Hobsonova voľba je v podstate žiadna voľba“. Nuž, v skutočnosti je to pravda, ale technicky povedané, Hobsonova voľba je vždy voľbou „buď alebo“. „Vezmi si koňa v stajni vedľa dverí, alebo budeš bez dopravy.“ (Hobson nikdy nenavrhol tretiu možnosť, ktorou by mohlo byť ísť do inej stajne). Pokiaľ ide o pána Forda, ten v podstate povedal: „Prijmite čierny model T alebo buďte bez dopravy.“ (Nikdy nenavrhol tretiu možnosť, ktorou by mohla byť kúpa inej značky auta.) A, samozrejme, ani pán Kissinger nikdy neponúkol žiadnu tretiu možnosť. Nikdy nepovedal: „Mohli by sme dodatočne zvážiť skutočnú diplomaciu, v ktorej majú všetky krajiny svoju vlastnú suverenitu a dospievajú k vlastným rozhodnutiam.“
A tak sme dnes v USA, rovnako ako v Európe, Kanade a mnohých ďalších krajinách, ktoré kedysi tvorili slobodný svet, postavení pred sériu Hobsonových rozhodnutí. „Voľte Trumpa, ktorý ponúka prázdny sľub, že vysuší bažinu“. (Naznačenou alternatívou je nekontrolovaný rast liberálneho Deep State).
„Voľte Alexandriu Ocasio-Cortezovú, ktorá ponúka prázdny prísľub úplného kolektivizmu.“ (Implicitnou alternatívou je nekontrolovaný rast konzervatívneho hlbokého štátu.)
A takto sa inak relatívne inteligentní a relatívne vzdelaní ľudia dostávajú do područia. Je ľahké nenávidieť kráľa, ktorý vás podľa vás utláča, ale väčšina ľudí nie je schopná pochopiť jezuitskú logiku Hobsonovej voľby.
Takže je to tak? Život je odsúdený skončiť v kolektivistickej totalite? No, nie. Je to len jedna z mnohých fáz, ktorými národy prechádzajú.
Pozrime sa ešte raz na Henryho Forda. V polovici dvadsiatych rokov ho jeho syn Edsel presvedčil, že Američanov už omrzelo jeho praktické, ale pochmúrne malé auto. Ostatní výrobcovia automobilov ponúkali autá s novými vylepšeniami oproti Fordu, navyše v rôznych farbách. Ich podiel na trhu sa zvyšoval, pretože ponúkali väčšiu slobodu výberu. V roku 1926 Henry neochotne súhlasil a začal opäť ponúkať farby. V nasledujúcom roku priznal, že Model T sa stal vďaka slobode výberu nemoderným a posledným modelovým rokom Modelu T bol rok 1927.
Tak ako kolektivizmus zlyhal všade, kde bol zavedený, v každej z týchto krajín ho (spočiatku) vítali s otvorenou náručou hoi polloi (davy obyčajných ľudí), pretože sa nechali zlákať lákavou Hobsonovou voľbou. Predvídateľne, kolaps bol nevyhnutný, pretože kolektivizmus funguje len pre vládcov. Potom musí krajina začať celý cyklus odznova, začínajúc, ako vždy, produktivitou.
Ale proces je vždy rovnaký. Privítanie kolektivizmu je vždy prvým krokom a národ potom postupuje z kopca po celé generácie.
Z historického hľadiska len veľmi málo ľudí rozpozná, kedy sa ich národ nachádza v bode zlomu. Nepoznajú ani univerzálnu účinnosť Hobsonovej voľby. Podvod spočíva v tom, že neexistuje množstvo možností, sú len dve a jedna z nich je jednoznačne neživotaschopná. Takže vás k ničomu konkrétnemu nenútime, len vám vymyjeme mozog tak, aby ste nepochopili, že máte aj iné možnosti, než tú, do ktorej vás vedieme.
Odpoveďou je všetko spochybniť. Predstavte si iné možnosti. Vyberte si svoj vlastný osud.