V každej krajine v časoch prosperity chodí veľká väčšina ľudí každý deň do práce s vedomím, že produktivita vedie k zlepšeniu života. Dokonca aj pre tých, ktorí majú skromné prostriedky, je existencia prosperity okolo nich každodennou istotou, že ak budete tvrdo a/alebo múdro pracovať, váš život sa bude neustále zlepšovať. Je to nor-málny stav vecí a existuje od nepamäti. Či už je pokrok v danej lokalite rýchly alebo pomalý, princíp zostáva rovnaký. Všeobecný stav prosperity je neustálou pripomien-kou hodnoty silnej pracovnej etiky.
V kolektivistickej krajine to však chýba. Vodcovia si žijú celkom dobre, ale je ich málo a väčšinou sú mimo zorného poľa proletariátu. To, čo vidí okolo seba obyčajný človek, je uniformná chudoba. Nikto v jeho okolí viditeľne nepokračuje, takže nemá komu zá-vidieť.
To plodí samoľúbosť, a tak nie je prekvapujúce, že kolektivizmus môže byť obyvateľs-tvom tolerovaný mnoho desaťročí, dokonca generácií. Ľudia sa v kolektivizme majú vždy horšie, ale kolektivizmus sa málokedy skončí v dôsledku vzbury. Končí preto, le-bo je to nefunkčný neproduktívny systém, ktorý sa nakoniec zrúti pod vlastnou váhou.
Ale ak je to tak – ak ľudia žijúci v systéme voľného trhu inštinktívne odmietnu kolekti-vizmus a tí, ktorí žijú v kolektivistickom systéme, sa tiež zriedkavo búria – ako je mož-né, že pravidelne dochádza k revolúciám?
Prečo mohli byť obyvatelia, povedzme USA, pred polstoročím presvedčenými zástan-cami systému voľného trhu a teraz prejavujú dramaticky zvýšenú vieru v kolektiviz-mus? Ako je vôbec možné, že politickí kandidáti bez skúseností v politike alebo vo vedúcich funkciách sú zvolení do Kongresu, keď sľubujú kolektivizmus?
Nuž, deje sa to z rovnakého dôvodu, ako sa to dialo v celej histórii. USA už nežijú v systéme voľného trhu. Približne pred sto rokmi sa voľný trh začal nahrádzať korpora-tivizmom. Ako korporativizmus čoraz viac vyciciaval obyvateľstvo, klesala možnosť osobnej prosperity. Postupom času videl priemerný človek okolo seba čoraz menej dôkazov prosperity. V tomto bode sa pozerá na vedúcich predstaviteľov korporácií, ktorí si užívajú nepredstaviteľné bohatstvo, zatiaľ čo ľudia okolo neho zažívajú stag-náciu. Reálne mzdy sa nezvyšovali už celé desaťročia.
Z historického hľadiska je práve v tomto bode ľud zrelý na prázdne sľuby kolektivizmu.
A kolektivisti ich s radosťou poskytujú. Hoci občas sľubujú, že pozdvihnú proletariát na úroveň jeho ekonomických nadriadených, väčšinou sa sústreďujú na sľub, že aristo-kraciu zrazia k zemi. Predaj myšlienky kolektivizmu je založený na závisti a zášti voči tým, ktorí sa majú lepšie ako my. Kolektivistickí vodcovia vždy obviňujú každého, ko-mu sa darí, že je "chamtivý" a že "vyhladoval chudobných", aby dosiahol svoje relatív-ne bohatstvo.
Hoci je to málokedy presné, je to skvelý predajný argument, pretože tí, ktorí sa doz-vedeli, že ich život nepokračuje, aktívne hľadajú vysvetlenie a sú zrelí na také, ktoré obviňuje tých, ktorí pokročili.
Kľúčom k úspechu je, že kolektivizmus sa takmer nikdy dobre nepredáva v krajine, kde existuje prosperita. V krajine s voľným trhom je silná pracovná morálka pravidelne odmeňovaná. Keď sa však voľný trh zhorší natoľko, že proletariát pochopí, že sa skutočne neposúva vpred, je pri-pravený skočiť na palubu tých lídrov, ktorí apelujú na ich frustráciu a hnev.
V tomto momente logika a rozum prestávajú byť dôležité. Dôležitá je rétorika.
Keď ľudia dospeli k záveru, že ich v budúcnosti skutočne nečaká prosperita, musia si vybrať medzi beznádejou a prázdnymi sľubmi. To je dôležitý bod, pretože ľudská povaha im vždy bude diktovať, aby si vybrali prázdne sľuby. Bez skutočnej nádeje je falošná nádej nekonečne lepšia ako žiadna nádej.
Kolektivizmus v USA sa začal v 30. rokoch 20. storočia a pekne sa rozvíjal, keď ho pre-rušila druhá svetová vojna. Produktivita vytvárania vojnových tovarov pre európskych spojencov poslala USA do obdobia dramatickej produktivity. To pokračovalo aj po voj-ne, ale v 60. rokoch sa obnovila snaha o zvýšenie vládnej kontroly výroby, až sa dnes mokrá deka vlády stala takou ťažkou, že prosperita sa minimalizovala a USA sa nachá-dzajú v stave stagnácie.
A tak sú Američania zrelí na prázdne sľuby, a čím je Amerika mladšia (t.j. čím me-nej si pamätá bývalú prosperitu), tým sa im prázdne sľuby zdajú byť vierohodnejšie.
Mladí Američania dnes nie sú ochotní snívať o dome s bielym plotom, jediným živite-ľom a manželkou doma s tromi dobre situovanými deťmi. Tento sen sa dobre predával ich starým rodičom, ale ich starí rodičia boli svedkami toho, ako ľudia okolo nich ten-to sen dosahovali, takže bol jednoznačne dosiahnuteľný, ak boli pripravení na ňom pracovať.
Dnešný mladý Američan to považuje za beznádejné. Chcel by byť miliardárom ako Jeff Be-zos, ale to sa mu zjavne nepodarí. Takže sa o to môže radšej ani nepokúšať. Jeho krajina sa dostala do večnej vojny, vláda je na mizine a on si nemôže otvoriť ani stánok s limonádou bez toho, aby požiadal o vládne povolenia a kontroly.
V tejto chvíli je veľmi nepravdepodobné, že by ho rétorika v štýle 50. rokov minulého storočia "Make America Great Again" akokoľvek oslovila. Čo je príťažlivé, je prísľub, že aj keď sa nebude vôbec snažiť, aj keď zostane do konca života nezamestnaný v pivni-ci svojich rodičov, existuje nové politické hnutie, ktoré mu rozumie.
A to je závan čerstvého vzduchu. Sľubuje život bez starostí a námahy. Bezplatný systém zdra-votnej starostlivosti, bezplatnú vysokú školu na tak dlho, ako dlho bude chcieť byť zapísaný, a čo je najdôležitejšie, zaručenú mzdu na živobytie bez toho, aby si ju musel zaslúžiť.
Navyše namiesto pocitu bezcennosti mu viera v nový kolektivizmus dáva možnosť "za niečo sa postaviť". Teraz sa môže považovať za človeka, ktorý "niečo mení". Ešte pred piatimi rokmi by si Američania povedali, že toto by nebolo možné. Ľavicoví trhači exi-stovali vždy, ale nikto ich nebral vážne. To by sa v USA určite nikdy nestalo. V posled-nom čase sa to však mení. Najväčšiu podporu získali niektorí kandidáti, ktorí ponúka-jú absurdne prázdne kolektivistické sľuby, a médiá (bez ohľadu na to, či ich podporujú alebo nie) ich každý deň stavajú do svetiel reflektorov.
Rétorika bola klasickou kolektivistickou propagandou. Akokoľvek je nemožné, aby v skutočnosti fungovala, absolútne oslovuje. Preto sa rýchlo šíri. Túto rétoriku označu-jem ako "nákazlivé šialenstvo" – je to síce tvrdý, ale podľa mňa výstižný termín.
Podľa môjho presvedčenia sa bude šíriť podobne ako boľševizmus po roku 1917, ako obzvlášť virulentná kožná vyrážka.
Z historického hľadiska vždy platilo, že keď prosperita prestane byť v národe ľahko viditeľná, falošná nádej kolektivizmu sa stáva drogou voľby.