O bláznivých protestoch proti Van Goghovi
Substack, Matt Taibbi, 16. októbra 2022
Varovali nás pred tým vo filme Fahrenheit 451
"Slnečnice" v šťastnejších časoch
Náhodou som si znovu čítal Fahrenheit 451, keď prišla správa, že pár demonštrantov z klimatickej skupiny s názvom "Just Stop Oil" hádzalo paradajkovú polievku na Van Goghove "Slnečnice" v Národnej galérii v Londýne. Hovorca skupiny Mel Carrington bol citovaný v New York Times, kde povedal, že výber umenia je irelevantný, pretože na "Slnečniciach" je dôležité len to, že sú slávne, "ikonický obraz od ikonického maliara". Na druhej strane, voľba paradajkového krému Heinz bola skôr "symbolická", pretože niektorí si nemôžu dovoliť ohriať ani len plechovku polievky.
Tieto protesty sú šialené a prinajmenšom trochu desivé. Možno viac ako trochu!
Van Goghov kúsok je súčasťou širšej kampane, do ktorej sa zapojili aktivisti lepiaci sa na diela ako Masaker neviniatok od Rubensa, Botticelliho Primaveru a vatikánske súsošie Laokoön a jeho synovia. Akcie podporuje kalifornský Fond pre klimatickú krízu, ktorého zakladajúcou darkyňou je Aileen Gettyová, vnučka J. Paula. Pokiaľ majú tieto akcie zmysel, je to otázka: prečo sa ľudia "viac zaujímajú o ochranu obrazu" než o "ochranu našej planéty a ľudí"? "Slnečnice" boli pokryté glazúrou určenou na ochranu obrazov pred prasklinami, vráskami a slnečným žiarením, skupina tvrdila, že to vie. Veľa sa hovorilo, aj v podivne schvaľujúcom článku Times, o tom, že "Slnečnice" boli "nepoškodené", až na "drobné poškodenie rámu".
Fahrenheit 451, podobne ako 1984, My a Brave New World, bol varovaním pred budúcnosťou, v ktorej základné ľudské inštinkty lásky, láskavosti a slušnosti zlikviduje utopická politika. Všetky tieto dystopické romány, napísané v rôznej miere ako reakcia na masové hnutia, ako bol nacizmus, stalinizmus a červený strach, obsahujú rovnaké témy, pričom jednou z nich je budúcnosť, v ktorej ľudia nie sú len ľahostajní voči umeniu, ale nenávidia ho a boja sa ho až do takej miery, že sa pýšia jeho ničením (a likvidáciou jeho obdivovateľov). Ďalšou témou je indoktrinácia najmladších a ešte inou je ritualizovaný útok na rodinnú či sexuálnu lásku, pričom túžbu po spojení nahrádzajú náhradné "rodiny", ktoré dodáva štát.
Vo Fahrenheite 451 to má podobu "steny v salóne", obrovskej, donekonečna hučiacej televízie, ktorá sa nachádza vo všetkých domácnostiach. Hlavný hrdina, "hasič", lepšie povedané požiarnik Montag (v budúcnosti sú budovy vyrobené z ohňovzdorného materiálu, "požiarnici" existujú len preto, aby pálili veci, ako sú knihy a domy plné ľudí, v ktorých sa nachádzajú, a málokto si pamätá, že niekedy existovali hasiči, ktorí hasili požiare), začína mať záchvaty zlého svedomia kvôli páleniu kníh. Proti nemu sa postaví jeho úzkostlivá manželka Mildred, ktorá sa obáva, že manželova neortodoxnosť by ju mohla pripraviť o priazeň "salónnych tetiek a strýkov". Je to býčia predpoveď Twitteru alebo TikToku, dokonca presnejšia ako teleskripty z 1984, hoci druhá menovaná kniha priklincovala ďalšiu časť príbehu v Orwellových opisoch mládežníckych "aktivistických" skupín, ako sú Špióni a Juniorská liga proti sexu, ktoré si za "vyzývavé" činy navždy vyslúžili pochvalu v mainstreamovej tlači.
"Neprešiel takmer týždeň, aby Timesy neuverejnili odsek opisujúci, ako nejaký... 'detský hrdina'... udal svojich rodičov myšlienkovej polícii," takto sa vyjadril Orwell.
Ďalším fenoménom, ktorý Bradbury predpovedal, bolo, že budúcnosť bude miestom, kde sa bude systematicky likvidovať pozornosť v prospech čoraz kratších zhrnutí a skrátených verzií vecí, kde "všetko vyústi do gagu, do rýchleho konca". Dokonca aj Hamlet je zredukovaný na "jednostránkový prehľad". Disidenti sú ľudia, ktorí sa snažia zachovať ľudskú schopnosť pamätať si a učiť sa, ukladajú knihy do pamäti ako spôsob, ako zachovať civilizáciu pre prípad, že by sa niekedy naskytla príležitosť obnoviť ľudstvo. Montag sa učí naspamäť Kazateľa, čo je svojím spôsobom ďalšia veľká predpoveď, keďže poézia náboženskej literatúry patrila medzi prvé žánre, ktoré v poslednom čase viac-menej úplne zanikli, nakoľko postnitzscheovské generácie ju odhodili spolu s vierou.
Obhajcovia akcie Just Stop Oil poukazujú na to, že prinútila ľudí diskutovať o klimatických zmenách účinnejšie než akákoľvek akcia, ktorú si pamätajú, a podnietila diskusiu, keď to nedokázalo ani samoupálenie päťdesiatročného klimatického aktivistu Wynna Brucea. Je šialené myslieť si, že naozaj existujú ľudia, ktorí veria, že hádzanie polievky na veľké umenie získa konvertitov pre akúkoľvek vec, ale čo je horšie, v súčasnom prostredí môžu mať pravdu. Avšak aj argumentácia predpokladá, že v týchto protestoch je naozaj idealistický impulz, čo je prinajlepšom pochybné.
Neverím myšlienke, že sa premýšľalo o tom, čo hodiť na Van Gogha, a nie kam to hodiť. Je to príliš veľká náhoda, že kampane detí, ktoré hádžu na Botticelliho a Van Gogha, sa odohrávajú uprostred roky trvajúcej vojny proti umeniu, literatúre, hudbe, humoru, a dokonca aj matematike a vede, keď sa objavujú hnutia za zlikvidovanie celých odborov, ako je klasika, a profesori sú vyhadzovaní za všetko, od čítania úryvkov z veľkých kníh až po vyučovanie predmetov, ktoré študenti považujú za príliš ťažké. Zdá sa, že mladí ľudia čoraz častejšie vychádzajú z vysokých škôl presvedčení, že antickí myslitelia ich nemajú čo dôležité naučiť, a dokonca môžu aktívne symbolizovať politiku vylúčenia à la Beethoven. Ktokoľvek tieto deti učí, oberá ich o všetku radosť z učenia a využíva ich ako politické figúrky. Ďalšou témou dystopickej literatúry, ktorá sa ukázala byť depresívne na mieste, je, že mladícke nutkanie po idealizme by sa dalo privlastniť na najškaredšie dielo spoločnosti, najmä na deštrukciu. "Bojím sa detí v mojom veku," hovorí mladá Clarisse vo Fahrenheite 451. "Zabíjajú sa navzájom. Bolo to tak vždy?"
Van Gogh bol bez peňazí, osamelý a duševne chorý a svoje najproduktívnejšie roky strávil v priestore menšom ako väzenská cela, no svoju súkromnú bolesť pretavil do diel neopísateľnej krásy, ktoré sa dotkli miliónov ľudí ešte dlho po jeho smrti. Sila umenia zvyčajne nemá veľa spoločného s politikou a všetko súvisí s posilnením schopnosti jednotlivca oceniť život a byť citlivý na jeho možnosti. Každý človek, ktorého dojme obraz, kniha alebo báseň, by mal pocítiť posilnené spojenie so svetom a hrôzu z ničenia života akéhokoľvek druhu. Umenie je obranou proti reakcii, nie jej spolupáchateľom, a ničenie alebo ponižovanie umenia nie je pokrokové, je to len šialenstvo. Keby viac ropných manažérov videlo a pochopilo "Slnečnicu", bolo by menej znečistenia, ale aj korporátna chamtivosť je menej desivá ako fanatizmus. Vedúceho pracovníka si môžete kúpiť, ale ľudia, ktorí nielenže ničia veci zadarmo, ale robia to s nadšením a pocitom hrdosti, predstavujú oveľa ťažšie riešiteľný problém.
Bradbury, Orwell, Zamjatin, Huxley a mnohí ďalší predpovedali, že príde čas, keď ľudia začnú veriť v politiku morálnej dokonalosti takej absolútnej, že bude považovať pamäť za podvratnú a bude vyžadovať neustále čistenie a rekonštrukciu. Spýtajte sa sami seba, či nie je zvláštne, že moderná masová kultúra je taká mizerná v tvorbe umenia a literatúry, ale podivne úžasná v zabúdaní, pálení, ničení a od-osobňovaní. Van Goghovský kúsok bol väčšinou len smiešny, ale niečo mi hovorí, že takýchto ľudí prichádza viac a dlho sa smiať nebudeme. (slovenský preklad)