Úpadok impéria: paralely medzi USA a starým Rímom, 2. časť
Doug Casey, 11. januára 2023
Prvá časť
Podobne ako Rimanom, aj nám vraj vládnu zákony, nie ľudia. V Ríme sa zákony začali 12 tabuľkami v roku 451 pred n.l., ktoré mali len niekoľko postulátov a boli dostatočne jednoduché na to, aby ich všetci mohli prečítať vyryté do bronzu. Samostatný súbor obyčajového práva sa vyvinul zo súdnych procesov, ktoré sa konali niekedy na fóre, inokedy v senáte.
Keď bolo právo krátke a jednoduché, príslovie "Ignorantia juris non excusat" (neznalosť práva neospravedlňuje) malo zmysel. Ale keď sa vláda a jej právne predpisy stali ťažkopádnejšími, toto príslovie bolo čoraz smiešnejšie. Nakoniec sa za Diokleciána stalo právo úplne svojvoľným, všetko sa robilo na základe cisárových dekrétov – dnes ich nazývame výkonné nariadenia (executive orders).
Diokleciána som už spomenul niekoľkokrát. Je pravda, že jeho drakonické opatrenia držali ríšu pohromade, ale išlo o zničenie Ríma preto, aby sa Rím zachránil. Podobne ako v USA, aj v Ríme sa zákony a zvykové právo postupne zmenili na spleť byrokratických pravidiel.
Tento trend sa zrýchlil za Konštantína, prvého kresťanského cisára, pretože kresťanstvo je náboženstvo zhora nadol, ktoré odráža hierarchiu, v ktorej sa vládcovia považovali za licencovaných Bohom. Staré rímske náboženstvo sa nikdy nesnažilo takto uchopiť ľudské mysle. Pred kresťanstvom sa porušovanie cisárových zákonov nevnímalo ako porušovanie aj Božích zákonov.
Devolúcia je podobná aj v USA. Iste si spomínate, že v americkej ústave sa spomínajú len tri zločiny – vlastizrada, falšovanie a pirátstvo. Teraz si môžete prečítať knihu Harveyho Silverglatea Tri zločiny denne, ktorá tvrdí, že priemerný súčasný Američan, väčšinou nevedomky, vedie svoju vlastnú osobnú vlnu zločinnosti – pretože federálny zákon kriminalizoval viac ako 5,000 rôznych činov.
Rím sa postupom času stával čoraz skorumpovanejším, rovnako ako USA: "Čím viac zákonov, tým skorumpovanejší národ."
Sociálne problémy
Spolu s politickými a právnymi problémami prichádzajú aj sociálne problémy. Rímska vláda začala na konci republiky, po troch púnskych vojnách (264–146 pred n.l.), ponúkať neužitočným ústam chlieb zadarmo a neskôr aj cirkusy. Chlieb a cirkusy sa väčšinou obmedzovali na samotné hlavné mesto. Samozrejme, boli mimoriadne deštruktívne, ale poskytovali sa výlučne z praktického dôvodu: aby udržali dav pod kontrolou.
A to bol veľký dav. V čase najväčšieho rozmachu mal Rím asi milión obyvateľov a najmenej 30% z nich bolo na podpore. Stojí za zmienku, že dávka pretrvala viac ako 500 rokov a stala sa súčasťou štruktúry rímskeho života až dovtedy, keď dodávky pšenice z Egypta a severnej Afriky prerušili Vandali na začiatku 5. storočia.
V USA je v súčasnosti viac poberateľov štátnych dávok ako pracujúcich. Programy ako sociálne zabezpečenie, Medicare, Medicaid, potravinové lístky a mnohé ďalšie sociálne programy pohlcujú viac ako 50% amerického rozpočtu a ešte nejaký čas budú rýchlo rásť, hoci predpokladám, že v priebehu nasledujúcich 20 rokov skončia alebo sa radikálne zreformujú. Uznávam, že je to odvážna predpoveď vzhľadom na dlhovekosť sociálnej podpory v Ríme.
Demografia
Zdá sa, že ríšu postihol demografický kolaps koncom 2. storočia, počas vlády Marka Aurélia, prinajmenšom čiastočne v dôsledku moru, ktorý zabil rádovo 10% obyvateľstva. Staroveké epidémie sú slabo zdokumentované, možno preto, že sa považovali za normálnu udalosť. Pokles populácie však mohol mať aj iné, jemnejšie príčiny. Možno ľudia nielen umierali, ale sa aj nerozmnožovali, čo je oveľa závažnejšie. Vzrastajúce kresťanské náboženstvo bolo puritánske a podporovalo celibát. Najmä v gnostických prúdoch raného kresťanstva bol celibát súčasťou vzorca na dosiahnutie dokonalosti a poznania Boha. Ale samozrejme, keby kresťanstvo účinne podporovalo celibát, zaniklo by.
To isté sa teraz deje v celom rozvinutom svete – najmä v Európe a Japonsku, ale aj v USA a Číne. Po druhej svetovej vojne mali americké ženy v priemere 3,7 dieťaťa. Teraz je to 1,8 a v niektorých častiach Európy je to 1,3. Čiastočne je to spôsobené urbanizáciou a čiastočne pochopením kontroly pôrodnosti, ale čoraz väčšia časť je spôsobená tým, že si ho jednoducho nemôžu dovoliť; mať dieťa je dnes veľmi drahé. A myslím si, že ďalším významným prvkom je nové náboženské hnutie, greenizmus, ktorý je v mnohom analogický s raným kresťanstvom. Rozmnožovanie sa teraz považuje za antisociálne, pretože mať deti zvyšuje uhlíkovú stopu.
Intelektuálna atmosféra
Zásadná antiracionalita raného kresťanstva otrávila intelektuálnu atmosféru klasického sveta. Platí to nielen o náboženstvách všeobecne, ale najmä o púštnych náboženstvách judaizmu, kresťanstva a islamu – každé z nich bolo extrémnejšie ako jeho predchodca.
V neskorej antike prebiehal boj medzi vierou cirkevných otcov a rozumom filozofov. Kresťanstvo zastavilo pokrok rozumu, ktorý v grécko-rímskom svete rástol od čias iónskych racionalistov Anaximandra, Pytagora, Herakleita a ďalších až po Aristotela, Archimeda a Plínia. Poznatky o fungovaní sveta sa skladali, hoci pomaly – potom sa zastavili s triumfom povier v 4. storočí. A počas temného stredoveku, ktorý sa začal v 6. storočí, nastal spätný chod.
Kresťanstvo zastávalo názor, že všetko, čo sa zdá byť v rozpore so zjavenou pravdou alebo dokonca s extrapoláciami zjavenej pravdy, je anatéma, podobne ako to dnes robí veľká časť islamu. Cirkev odlákala celé generácie ľudí od intelektuálneho a vedeckého snaženia k nadpozemským snahám – čo rímskej veci nepomohlo. Možno tvrdiť, že nebyť kresťanstva, antický svet by možno urobil skok k priemyselnej revolúcii. Nie je možné dosiahnuť vedecký pokrok, ak vládne mém, že ak to nie je slovo Boha, nestojí to za poznanie.
Takmer tisíc rokov vytláčala zjavená viera vedu a rozum. To sa začalo meniť až v 13. storočí s Tomášom Akvinským, ktorý bol anomáliou v tom, že do katolicizmu šikovne začlenil racionálne myslenie antických filozofov – najmä Aristotela. Akvinský mal šťastie, že ho neodsúdili ako kacíra – namiesto toho sa z neho stal svätec. Jeho myšlienky však mali niekoľko nezamýšľaných dôsledkov, ktoré viedli k renesancii, priemyselnej revolúcii a dnešnému svetu. Prinajmenšom do Akvinského kresťanstvo spomalilo vzostup človeka a rozvoj racionalizmu a vedy o celé stáročia, navyše sa podieľalo na páde Ríma.
Ako však rástol význam vedy, náboženstvo – alebo povera, ako ju nazýval Gibbon – ustupovalo do úzadia. Za posledných sto, ba dokonca posledných päťdesiat rokov kresťanstvo kleslo na úroveň príbehu o Santa Clausovi a kurióznych, hoci poetických ľudových múdrostí.
Pokračovanie...