Výsledok vojny s Ruskom
Jeff Thomas, 25. novembra 2024
O zástupnej vojne medzi USA a Ruskom sa toho povedalo a hovorí veľa.
My na Západe sa spoliehame predovšetkým na správy. Prakticky všetky správy, ktoré vidíme v médiách, vytvorila jedna z troch agentúr – Associated Press, Reuters a v menšej miere AFP.
Všetky tri spoločnosti sú vo vlastníctve tých istých materských spoločností, ktoré zase vlastnia väčšinu západných korporatívnych štruktúr, a nie je prekvapujúce, že správy, ktoré distribuujú do médií, sú šablónovité.
Televízne správy sú preto zvyčajne jednotné a vždy, keď sa objaví nová fráza, ako napríklad „krajne pravicoví aktivisti“ alebo „povstanie šiesteho januára“, objaví sa vo všetkých hlavných médiách v ten istý deň a potom sa všade používa. Dostávame teda len jednu „pravdu“ a zostáva nám ju buď prijať, alebo si na internete vyhľadať alternatívne možnosti. V žiadnom prípade to nie je pravdivejšie ako v súčasnej zástupnej vojne medzi USA a Ruskom na Ukrajine. Správy, ktoré dostávame, sú konzistentné, a predsa celkom nepravdivé.
A tak možno bežnému človeku odpustiť, ak sa snaží zistiť, ako to všetko dopadne. Kto by vlastne vyhral takúto vojnu? Posledných niekoľko rokov diváka uisťujú, že pán Putin je neschopný a jeho ľud ho nenávidí, že ruská armáda je dezorganizovaná a chystá sa skončiť a v každý deň Ukrajina robí pokroky v porážaní Ruska a čoskoro zvíťazí. Ak je to všetko pravda, víťazstvo sa zdá byť na spadnutie. Potrebná je už len ďalšia tranža, povedzme dvadsať miliárd dolárov.
Ak si však urobíme domácu úlohu, zistíme, že Rusko nielenže nezlyháva, ale svoju silu rýchlo rozširuje. Jeho jednotky sú lepšie vyzbrojené, lepšie vybavené, lepšie vycvičené, lepšie zásobované, pod lepším velením a ich munícia je modernejšia ako munícia ich západných kolegov. Ako je to však možné? Ako je možné, že sa dosiahlo tak málo, keď sa na problém vrhajú americké peniaze v miere, ktorá presahuje úroveň svetovej vojny?
Odpoveďou na túto otázku môže byť aj odpoveď na otázku výsledku vojny. Najskôr sa však vráťme späť a prejdime si krátku históriu amerického vojensko-priemyselného komplexu (MIC).
Po druhej svetovej vojne sa MIC sťažoval vláde USA, že dramaticky znižuje výrobu (a tým aj príjmy) v dôsledku znepokojujúceho nedostatku vojnových operácií. Tvrdil, že USA ako nový svetový vojenský líder musia udržiavať vojnu, aby si udržali svoju novú hegemóniu. Administratíva s tým súhlasila, najmä preto, že lobisti MIC boli pripravení vrátiť veľkorysú časť zisku obom politickým stranám, ak budú hrať s nimi.
Kórejská vojna vytvorila vzor pre nové vzťahy. Po jej skončení MIC a vláda USA už hľadali ďalší konflikt, aby udržali výrobu v chode. Pritom sa koncepcia permanentnej vojny stala dôležitejšou než akákoľvek skutočná politická potreba vojny. Nakoniec to USA pochopili v prípade vojen na Blízkom východe – vždy otvoriť nové divadlo pred uzavretím existujúceho.
Po ceste sa MIC rozšírilo nielen na dodávky bômb, pušiek, prilieb atď., ale aj zubných kefiek, ponožiek a prídelov. Keď prevzali všetky výrobky súvisiace s armádou, začali dodávať aj samotnú armádu – vojakov na zákazku. Klesajúci nábor už nebol problém, pretože počty sa dali doplniť prijatím ďalších zmluvných vojakov. (Na okraj si čitateľ môže pripomenúť, čo sa stalo so starovekým Rímom, keď sa vydal cestou armády žoldnierov).
Na zvýšenie príjmov MIC vytvorilo aj politiku prijímania vyšších vojenských zamestnancov na dôchodku ako „poradcov“. Týchto poradcov možno pravidelne vidieť vo večerných správach. Vždy, keď sa generála vo výslužbe pýtajú, aký je jeho názor na dané vojenské dobrodružstvo USA, možno sa spoľahnúť, že ubezpečí, že to, čo je potrebné, sú väčšie vojenské výdavky. Popri tom Pentagón už v roku 1993 vyzval existujúcich 51 dodávateľov obrannej techniky, aby sa zlúčili do iba piatich, čím sa v podstate eliminovala konkurencia. Hoci ceny MIC boli už aj tak premrštené, tento jediný krok poslal ceny do výšin, keďže päť spoločností malo vtedy monopol.
Napríklad spoločnosť Raytheon, jediný dodávateľ rakiet Stinger, účtovala vláde USA 25,000 dolárov za jednu raketu, čo bola obrovská cena, ale dnes je cena jednej takejto rakety 400,000 dolárov. Nie je teda prekvapujúce, že s takouto „maržou“ na všetok tovar dodávaný MIC vynakladajú USA na „obranu“ viac ako ďalších desať krajín dohromady. Preto náklady na vedenie rovnakej vojny stoja USA mnohonásobne viac, ako by stáli nepriateľa.
To nás vedie k zásade, ktorú mám v súvislosti s vojnou: „Vo vojne pravdepodobne prehrá tá krajina, ktorá zbankrotuje ako prvá.“
A tu sa dostávame ku kritickému bodu rozporu, pokiaľ ide o vojnu s Ruskom.
USA už desaťročia vedú „športové vojny“ – minivojny proti malým krajinám, ktoré USA s istotou vyhrávajú, a hra sa im darí. Tieto vojny veľa nedosahujú; v skutočnosti nemajú žiadny konečný cieľ – žiadne skutočné dobývanie – len pokračovanie samotného vedenia vojny a prísun príjmov do MIC. Čo sa však stane, keď sa USA postavia proti inej svetovej veľmoci – takej, ktorá má vojenských dodávateľov, ktorí súťažia o biznis, poskytujú modernejšiu výzbroj a dodávajú ju za zlomok nákladov; takej, ktorá je nastavená na jej výrobu oveľa rýchlejšie ako MIC USA?
Americkí vojnoví propagátori ako Victoria Nulandová alebo John Bolton nikdy nezažili svetovú vojnu; zažili len športové vojny, v ktorých USA kontrolovali celú šou. Podľa ich vlastných slov jasne predpokladajú, že vojna s veľmocou je jednoducho väčšia – vzrušujúcejšia. Nechápu však, že veľmoc nie je obmedzená finančnými prostriedkami, ako by to bolo v prípade malej krajiny. Ďalej, protivník platí za materiál oveľa menej ako USA. V histórii impériá zlyhali kvôli tomu, že nič nestojí viac ako vojna.
Okrem toho sú USA z praktického hľadiska na mizine. V súčasnosti sú najzadlženejšou krajinou na svete a sú schopné pokračovať v obchode len dovtedy, kým zvyšok sveta neprestane akceptovať ďalšie zadlžovanie USA. Petrodolár dosiahol svoj koniec a status rezervnej meny bude čoskoro nasledovať.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, aký bude pravdepodobne výsledok vojny s Ruskom? Nuž, pre každého obyvateľa Západu, ktorý svedomito plánuje svoju osobnú budúcnosť, by mohlo byť faktorom na zváženie, ako bude vyzerať jeho svet, ak z neho Rusko vyjde ako víťaz.